Navigácia
Obsah
Duchovná kultúra
JAZYK
"Ta ja som / maua seďem ďeťi: štiroch/chuapcof/ a tri ďiefčata. Tag mi dva chuapci umreli a dva mi žiju. Jeden mi je ženati a druhi je ešči len malučki, šezdročni. A dve ďiefky su mi už vidatje tieš už maju po troje ďeťi. Ta kecom ig vidaua, ta ftedi boua vojna. Ta so vela penazi za ne daua na jich svaďbi. A teras/ ja som už vdova, chuob mi už umreu. Usom sama. Ta teras, čo budem robiť, kecom už vdova: teras sin ma už oďeliu. Ta ja neznam, jak sa už vichovam na starosť....", asi takto znie šuňavské nárečie z úst Márie Martonovej, ktorá sa narodila v roku 1884.
Väčšina jazykovedcov sa zhoduje, že v šuňavskom nárečí je zmes stredoslovenského a východoslovenského nárečia. Dôležité tiež je, že jazyk obsahuje málo poľských znakov. Podľa kronikára Vyšnej Šuňavy Emila Rapoša (okolo roku 1962) bolo nárečie Vyšnej a Nižnej Šuňavy rôzne. Kým dialekt Vyšnej Šuňavy bol viac poznamenaný liptovským nárečím, v Nižnej Šuňave údajne prevládali prvky spišského nárečia. Nárečie bolo blízke spisovnej slovenčine. Slovesá boli zakončené na –ou, -eu (bou, videu). Charakteristická je aj zmena hlásky l na fonetické u (videua som, prišua som, muadý). V inštrumentáli singuláru ženského rodu podstatných, prídavných mien a zámen sa používala namiesto –ou koncovka –om (s tetkom, hore tom našom cestom). Namiesto ä sa používa dvojhláska –ia (miaso, miad, viazba), ale aj v tvaroch tebia – teba, sebia – seba. Tvrdo sa vyslovovali slabiky –ne, -ni- (roľnýk, družstevnýci). Starší ľudia pri intonácii viet mali spevavý prízvuk.
ĽUDOVÉ ZVYKY A POVERY
Ľudové zvyky a obyčaje boli a sú silne ovplyvnené silným náboženským presvedčením a determinované prevažujúcim rímskokatolíckym vierovyznaním. Do súčasnosti sa zachovávajú skoro všetky nasledujúce zvyky:
Fašiangy (obdobie začínajúce prvou nedeľou po Troch kráľoch (6.1.) a končiace Popolcovou stredou (necelých sedem týždňov pred Veľkonočnou nedeľou) – Chodilo sa s "ražňou". Dievčatá robili mládencom prieky, kde sa len dalo. Napríklad vyviedli voly, pokryli riad.
Kvetná nedeľa (nedeľa pred Veľkou nocou) – mládenci šibali dievčatá požehnanými "bahniatkami", aby boli rezké a ohybné. Pálili sa aj staré kapce. V tento deň chodili matky s jednoročnými deťmi do kostola, aby sa naučili skôr rozprávať.
Veľká noc – počas Veľkonočného pondelka bola a je oblievačka. Chlapci šli najprv obliať krstnú mamu a jej dcéry, potom šli inde. Za oblievačku dávali dievčatá veľkonočné vajíčka.
Jarné práce – tradičným zvykom bolo polievanie gazdu vodou ženami, keď ide prvý raz z oračky. Keď sa išlo siať obilie, vložili doň škrupinky z veľkonočných vajec, ovos, ktorý bol počas Vianoc pod stromom a svätenú vodu. Keď posadili zemiaky, pováľali po nich domáceho chlapca alebo dievča aby lepšie rástli.
Na Turíce – ľudovo sa tieto sviatky volajú Rusadle. Mládenci stavajú aj v súčasnosti pred domami svojich vyvolených brezy. Kronikár z Nižnej Šuňavy uviedol, že niekedy aj trom dievčatám naraz.
Na Božie telo – do ľanu sa sadia posvätené brezové konáriky so slovami: "Ján, Ján, svätý Ján, potiahni nám tento ľan, potiahni ho za vlasy, čo narastie za pásy."
V predvečer sv.Jána (24.6.) vychádzali mládenci na blízky vrch, natreli metly smolou a olejom, zapálili ich a pri tom hovorili, že pália Jána.
Na sv.Ondreja (30.11.) – dievčatá varili halušky. Každá urobila tri, do ktorých vložila lístok s menom chlapca. Halušku, ktorá vyplávala najskôr na povrch rozbalila a takto zistila, ktorý bude jej budúci muž.
Patrónom chrámu je sv.Mikuláš (6.12.) – každoročne sa v tento deň koná odpust, na ktorý prichádzajú aj obyvatelia okolitých dedín. V predvečer sv.Mikuláša starší chlapci v prezlečení znázorňujúcom biskupa Mikuláša navštevujú také príbytky, do ktorých ich pozvali rodičia prevažne s malými deťmi. S Mikulášom prichádza čert alebo anjel.
Na sv.Luciu (13.12.) – od tohto dňa dievčatá večer zahryzávali postupne až do Štedrého večera, kedy ho zjedli. Keď išlo dievča na "utiereň" a stretlo prvého muža, jeho meno mal mať aj mládenec, ktorý si ju zoberie. Chlapci od toho dňa robili stolček. Na polnočnú svätú omšu ho brali so sebou a keď cezeň pozreli, videli pred oltárom strigy. Chlapci plietli aj korbáče zo slamy. Každý večer, keď zvonili "Anjel Pána", uplietli trošku. Keď však išli z kostola, museli utekať a sypať za sebou mak. Ten strigy zbierali, chlapci hodili korbáč do studne a strigy skákali za korbáčmi. Ďalším chlapčenským zvykom bolo strúhanie triesky. Každý večer jednu stružlinu. Na Štedrý večer ich chlapci stojaci v kruhu urobenou Trojkráľovou kriedou spálili. Aby strigy kravám "neodňali" mlieko, robili sa na maštaľných dverách kríže cesnakom a svätenou kriedou.
Na Štedrý večer (24.12.) – keď zvonili "Anjel Pána", utekali dievčatá nabrať do džbánu vody, lebo vtedy vraj tečie víno. Túto vodu pili pri večeri. Večer sa dával dobytku poškrabok z cesta, v ktorom bolo toľko strúčkov cesnaku, koľko dobytka mal gazda. Mal zachovať dobytku zdravie. Po večeri chodili pastieri trúbiť tak, ako kedysi trúbili v Betleheme a oznamovali narodenie Krista. Deti a dievky chodili v skupinách popod okná spievať cirkevné vianočné piesne.
Na Vianoce a aj na Nový rok deti navštevovali príbuzných a vinšovali im, aby nepili veľa vody, "len marec, aby im narastnul veľký jarec".
Keď kupovali Šuňavčania dobytok, po dohode medzi predávajúcim a kupujúcim vypili oldomáš a dali rohovo (1 – 2 koruny) deťom predávajúceho. Okrem toho do klobúka položili haliere, poštrkali nimi a vyhodili von. Číslo (averz) značilo, že dobytok bude opäť na predaj, reverz, že dobytok majú držať.
TRADÍCIE DODRŽIAVANÉ PRI KRSTE, SVADBE A POHREBE
Krst je vstupom do kresťanského života. Preto bol dôležitou úlohou aj výber kmotra a kmotry, ktorí sú považovaní za najbližšiu rodinu. Dary boli vzácne a na výške obnosu nezáležalo. V Šuňave hovorili: Peniaze boli a budú, len aby dieťa bolo zdravé. Do domu kmotrovcov sa išlo tak, aby každý videl čo nesú a koľko toho je. Po vstupe do izby, v ktorej bola matka s krstniatkom, a po privítaní sa kmotry pobozkali, kmotrovia si podali ruky. Potom prišla krstná mama k postieľke, aby znova opáčila svoje krsňa. Pod podušku vsunula niekoľko bankoviek – pre šťastie. Medzitým sa vybaľovali dary – odevné komplety či iné praktické veci. Po odovzdaní darov boli hostia krátko pohostení.
Dieťa na krst obliekali do odevu, ktorý priniesla krstná matka. Krstní rodičia niesli do kostola na krst sviecu, ktorú zapálili počas obradu, rodička ju držala počas očisťovania – úvodu. Po krste sa široké príbuzenstvo zvalo na hostinu, ktorá trvala až do rána. Nad ránom odprevádzali kmotrov s harmonikou a spevom. Kmotra – rodička nakládla krstnej matke do objemného koša mäso, koláče a pálenku.
Svadbu ešte donedávna (podľa kroniky do roku 1957) pripravovali "tetky". Boli to ženy, ktoré na základe rodičov budúceho ženícha zisťovali vôľu vyvolenej a jej rodičov uzavrieť manželstvo. Ak došlo k dohode, vypili "oudomáš", no v prípade "košíka" sa pobrali do druhého, ba aj desiateho domu, dokiaľ sa im "kupčenie" nevydarilo.
Úlohou mladoženích "ziaťa" bolo zabezpečenie alkoholu na svadobnú hostinu. V poslednú nedeľu pred sobášom sa dievčatá a mládenci v dome "mladuchy" zabávali s budúcimi novomanželmi a takto sa lúčili so slobodou. V deň svadby bolo od skorého rána počuť spev a muziku. Svadobný hostia zo strany mladoženícha išli s muzikou do domu mladuchy, aby ju vypýtali od rodičov. Spoločný svadobný sprievod s mladuchou v kroji išiel do kostola na sobáš.
Skôr ako vošli svadobčania do svadobného domu mladuchy, pred dverami jej dali med a koláč. Mladucha oblizla med, zahryzla do koláča a odhodila ho za hlavu stojacim hladným hosťom. Zábavu u mladuchy trvala dopoludnia. Skôr ako odviezli "rúcho" (truhlicu – kasty a periny), mladucha sa dlhotrvajúcou rečňovankou lúčila od svojich najmilších. V novom dome dali na hlavu mladuche "heptuch". Inde sa uvádza, že pozačepčení mladuchy išli s kúdeľou ukazovať nevestu. V sprievode po dedine za spevu piesne Tindele mamko, tindele... ženy a dievky odbehovali domov a donášali ľan, ktoré upevňovali na drevené vidly alebo stromček, aby nevesta mala v prvom roku z čoho priasť.
Večera bola jednoduchá. Každý hosť dostal lyžicu, aby si nabral zo spoločnej misy krúpovú polievku. Družba však pochytil misu a doniesol mäso, z ktorého sa však málokomu ušlo. Hostia dávali neveste dary "do jabĺčka". Zbierali aj kuchárkam na potrebné varechy a hrnce. Ďalej sa pokračovalo v obdarovávaní nevesty. Najskôr dostala od svokry na hlavu čierny čepiec a za každým tancom jej na hlavu pridali čepec inej farby. Gazda ponúkal hostí zo spoločného pohára vínom, pivom a pálenkou.
Pri úmrtí človeka sa v dome zastavujú hodiny a zakryje sa zrkadlo, aby sa v ňom duša človeka nevidela a neostala v dome. Počas večerov, kedy je nebohý doma, sa ľudia pri ňom modlia a spievajú nábožné piesne. Pri úmrtí dieťaťa sú matka a prítomné deti oblečené v bielom. Pri klasickom pohrebnom obrade sa ľudia zišli v dome zosnulého na "pohrebno", aby si pri hostení uctili pamiatku zosnulého.
Keď bol pohreb v ten istý deň ako krst alebo svadba, tie sa neuskutočnili, pokiaľ nepochovali mŕtveho.
Rozšírené boli aj povery: keď popred niekoho skoro ráno prešiel kňaz, žena alebo mačka, bude po celý deň nešťastný. Šuňavčania verili v zmoka, ktorý mal podobu kurčaťa, hada alebo žaby a preto ich nezabíjali. Kto zabil žabu, jeho kravy dojili krvavé mlieko alebo niekto z domu umrel. Kto zabil pavúka nad vodou, uhynul mu dobytok. Človek so zrasteným obočím mohol urieknuť. Keď vstúpil cudzí človek do maštale, musel sa najprv pozrieť na prah maštale a až potom na dobytok, inakšie ho mohol urieknuť. Na preklínanie používali výrazy "pošinuo ťa, zadnyuo ťa". Keď padá hviezda, dievky sa chytro ťahajú za vrkoče, aby im väčšie narástli.
HUDBA, TANEC, SPEV A HRY
V oboch obciach do roku 1918 vyhrávala do tanca rómska ľudová hudba na cimbale a sláčikových nástrojoch. V medzivojnovom období sa na úkor cimbalu presadzovali dychové nástroje (trúbky) a harmonika. Z ústneho podania bolo známe, že do roku 1945 tu bačovia na salašoch hrávali na dvojzvukových gajdách. Pastieri používali aj píšťalku zostrojenú zo stebla bolehlavu – dyhel. Ešte aj po roku 1950 sa na každej svadbe a ľudovej veselici tancoval verbung a odzemok. Z iných tancov boli známe Ramtarin a Židuôfka. Tance nafilmoval Národopisný odbor SAVaU v roku 1961.
Z chlapčenských hier pri pasení dobytka boli známe Jastrab čo robíš? a Na jeleňa.
Skoro každá obec má svojich vlastných veršovníkov a ľudových tvorcov. Na Šuňave boli takýmito Jozef Zajac, Jozef Ilenčík a Anna Zajacová.