Obsah

Medzivojnové roky 1918 - 1945

POLITICKÉ A ADMINISTRATÍVNE POMERY

Koniec 1.svetovej vojny znamenal rozpad rakúsko-uhorskej monarchie a vznik niekoľkých samostatných štátov, medziiným aj Československej republiky.

Poprad so svojím bezprostredným slovenským okolím mal významnú funkciu aj v prevratných dňoch roku 1918. Najmä prostredníctvom železničiarov sa nadväzovali intenzívne kontakty so Slovenskou národnou radou v Liptovskom Mikuláši a v Martine. Mnoho ľudí z okolitých dedín sa zúčastnilo na pamätnom zhromaždení ľudu v Liptovskom Mikuláši 8.decembra 1918, vyjadrujúcom nadšený súhlas s vytvorením spoločného štátu Čechov a Slovákov.

Prijatím nových zákonov boli poštátnené obecné a obvodné notariáty. Notári sa stali štátnymi úradníkmi. Tridsiateho júna 1925 bol zrušený Obvodný notársky úrad vo Vyšnej Šuňave. Lučivná sa stala novým sídlom Obvodného notárskeho úradu pre obce Lučivná, Vyšná Šuňava a Nižná Šuňava.

Voľby do obecného zastupiteľstva sa v Nižnej Šuňave uskutočnili 3.októbra 1927, starostom sa stal Jozef Zaťura Kupko. Voľby vo Vyšnej Šuňave boli 15.novembra 1927, starostom bol zvolený Jozef Illenčík. O štyri roky neskôr boli starostami Michal Porada a Ján Sedlák.

V roku 1938 sa v obciach konali voľby do obecných zastupiteľstiev. Vo Vyšnej Šuňave s náskokom vyhrala Hlinkova slovenská ľudová strana pred Republikánskou stranou zemedelského a maloroľníckeho ľudu. V Nižnej Šuňave bola situácia v pomere strán vyrovnaná.

V marci 1939 prevzal divízny generál Ondrej Mézl v Spišskej Novej Vsi všetku správu aj sudcovskú moc, čo znamenalo, že obyvatelia sa nesmeli stretávať na uliciach, kritizovať vojenskú správu, páchať zločiny, držať zbraň, počúvať zahraničný rozhlas, vlastniť vysielačky a i. Počas vojny sídlil vládny komisár v obci Lučivná, ale vo Vyšnej a Nižnej Šuňave naďalej pôsobili starostovia, obecné rady a zastupiteľstvá. Každá obec vyberala obecné dávky v maximálnej výške, čo však nepostačovalo na krytie bežných výdavkov. Zo štátnej a župnej subvencie sa podarilo vo Vyšnej Šuňave postaviť hasičský sklad a obecný vodovod, v Nižnej Šuňave poschodovú budovu, v ktorej bola umiestnená obecná knižnica a čitáreň.

Starostom Vyšnej Šuňavy bol do roku 1944 Ján Sedlák, v rokoch 1944 – 1945 sa stal vládnym komisárom Jozef Zajac. Prvého apríla 1945 za prítomnosti okresného tajomníka KSS Tandlicha bol zvolený nový miestny národný výbor v zložení 8 členov KSS a 7 členov za DS.

V Nižnej Šuňave pôsobil až do 6.marca 1943 ako starosta Michal Jančík, ktorý bol pozbavený funkcie Župným úradom v Ružomberku. Na návrh HSĽS vymenoval župný úrad za vládneho komisára Jozefa Jurču, predsedu HSĽS v Nižnej Šuňave. Odstránením niekoľkých hospodárskych budov zo stredu obce sa pričinil o skrášlenie hlavnej ulice. Prvým predsedom v MNV v roku 1945 sa stal Juraj Hudač.

POČAS VOJNY

Roky vojny počas Slovenského štátu prežívali obyvatelia Vyšnej a Nižnej Šuňavy pomerne pokojne. Narukovať museli vojaci z oboch obcí a bojovali na frontoch proti sovietskej armáde. Gazdovia museli odovzdávať povinné dávky mäsa na verejné zásobovanie, mlátenie sa uskutočňovalo za kontroly mlatobných komisárov. Ceny prudko stúpali. Hlinkova garda odvádzala židovských občanov do koncentračných táborov a arizáciou sa zmocňovala ich majetkov. Tieto neľudské opatrenia vzbudzovali nechuť k režimu, v obciach však absentovalo ilegálne vedenie, ktoré by obyvateľov podchytilo.

Slovenské národné povstanie rozvírilo pokojný život. Do obcí prichádzali evakuanti a cez obec prechádzali slovenskí povstaleckí vojaci a partizáni.

Veľmi rušný bol 3. a 4.september 1944. Partizáni pri Lučivnej museli ustúpiť pred nemeckou presilou cez Nižnú Šuňavu do Vyšnej Šuňavy. Po ústupe povstaleckých skupín prichádzali čoraz častejšie nemecké jednotky, ktoré hľadali partizánov. Do dedín prichádzali sovietski aj naši partizáni a Šuňavčania im dávali potraviny, hlavne chlieb a slaninu.

Koncom septembra prišlo do Vyšnej Šuňavy mnoho nemeckých vojakov, ktorí prišli po zbrane, ktoré si partizáni ukryli v hasičskom sklade. Začiatkom októbra 1944 obsadilo asi 90 nemeckých vojakov Nižnú Šuňavu. Okolo obce postavili drevené bunkre a krycie zákopy. Šuňavčania museli chodiť na zákopové práce do Spišskej Novej Vsi.

Horáreň v Lopušnej mala časté návštevy partizánov. 26.novembra 1944 ju strážili Nemci a zastrelili dvoch partizánov. Nemci ich pochovali v lese, Nižnošuňavčania však ich telá preniesli na miestny cintorín a pochovali podľa katolíckych zvykov.

Začiatkom roka 1945 sa začali šíriť správy o blížiacom sa oslobodení. 24.januára prišiel do obcí rozkaz, že všetci chlapi od 18. do 50.roku veku musia s nimi evakuovať na západ. Ráno 25.januára chlapi nešli do Štrby, ale so starostom ušli do hôr na Kimberg. V noci z 28. na 29.januára 1945 dorazili do Nižnej a Vyšnej Šuňavy prví sovietski vojaci. Obyvatelia ich nadšene privítali a pohostili. Ako front postupoval, vo Vyšnej Šuňave bola zriadená práčovňa Červenej armády.

V máji 1945 našli dvaja chlapci v Nižnej Šuňave ručný granát, ktorý začali rozoberať. Granát vybuchol a vojna si vyžiadala ešte dve obete aj napriek tomu, že prišiel dlho očakávaný mier.

OBYVATEĽSTVO

Obyvatelia Vyšnej a Nižnej Šuňavy sa okrem malých výnimiek vždy hlásili k slovenskej národnosti. Podľa sčítania obyvateľov v roku 1930 mala Nižná Šuňava 605 obyvateľov a 131 popisných čísel domov, Vyšná Šuňava 658 obyvateľov a 137 popisných čísel.

Obyvateľstvo bolo prepojené navzájom nielen blízkosťou svojich obcí, ale aj pomocou, ktorú si v prípade pohrôm a požiarov poskytovali. Čiastočne ich rozdelila až výstavba cesty, ktorá však po jej dokončení pominula.

HOSPODÁRSKE POMERY

Už okolo roku 1900 vznikol vo Vyšnej Šuňave potravný spolok. V roku 1919 bola jeho existencia ohrozená skrz nezhody okolo prenájmu výčapu a trafiky.

Lesy a pasienky vo Vyšnej Šuňave boli v spoločnom spravovaní, tzv. urbári. Nižná Šuňava získala ako prídel časť biskupského panstva. Les z tohto prídelu bol predaný, čím sa čiastočne pokryli výdavky na stavbu novej školskej budovy v roku 1927. V Nižnej Šuňave vlastnilo pasienky aj Zaťurovské pasienkové spoločenstvo.

O nálezisko uhlia bojovali dve firmy – Svit a Handlovské uhoľné bane. Prvá vyhrala, ale pokusné sondovanie ukázalo hrúbku slojov len od 35 do 120cm.

Obyvatelia Šuňavy sa živili predovšetkým poľnohospodárstvom, ale dopestované plodiny nepredávali, pretože ledva stačili na ich obživu. V chotároch sa pestovala raž, ovos, jačmeň a zemiaky. Takmer každý gazda pestoval ľan, ktorý ženy spracovávali na plátno. Vo Vyšnej Šuňave sa v roku 1940 chovalo 450 kusov hovädzieho dobytka, 140 ošípaných a 69 koní s postrojom. V Nižnej Šuňave sa chovalo 530 kusov hovädzieho dobytka, 230 ošípaných a 23 koní.

Koncom apríla 1941 vo Vyšnej Šuňave začali s prestavbou vodovodu. Za obcou bol postavený rezervoár, odkiaľ sa kládlo nové potrubie. Vybudovali aj nové napájadlo pre dobytok.

V Nižnej Šuňave začali riešiť situáciu v zásobovaní vodou v roku 1932. Obecný potok aj studne boli totiž málo výdatné a často infikované. V roku 1937 v rámci akcie "Starostlivosť o zdravie" obecné zastupiteľstvo žiadalo okresný úrad o podporu 35-tisíc korún na vybudovanie kanalizácie. Prípravné práce začali už v nasledujúcom roku 1938.

V októbri 1941 zaviedli telefonickú linku do obecného hostinca vo Vyšnej Šuňave, kde zriadili verejnú hovorňu. Na jar 1942 bola do siete zapojená aj Nižná Šuňava.

Budovanie cesty od hradskej Lučivná Štrba do Nižnej Šuňavy sa nezaobišlo bez problémov. Prvú časť cesty až po Zadný hrbok dokončili obyvatelia Nižnej Šuňavy sami a následne aj druhú časť cesty až po faru v Nižnej Šuňave napriek tomu, že župný úrad uložil za povinnosť podieľať sa na stavbe aj ostatným zainteresovaným – Vyšnej Šuňave a biskupskému panstvu. Tých nechceli Nižnošuňavčania pustiť cez svoju obec a napríklad v auguste 1943 postavili pod farou na ceste hrubý suchý múr. Spory sa vyriešili až v roku 1947 po dobudovaní cesty.

ZO ŽIVOTA HASIČOV

Hasiči nemali do roku 1924 žiadne uniformy ani výstroj. Ich jediným majetkom bola ručná štvorkolesová striekačka. V roku 1921 bol postavený prvý hasičský sklad z dreva pri ceste pred Jurčom. V roku 1924 bolo zakúpených 25 čakanov, 25 sekierok a opaskov, a to z poplatkov, ktoré vyberali na hasičskú činnosť. Tak boli v roku 1930 zakúpené aj cvičné blúzy. Cvičenie prebiehalo v Doline ako zápas šuňavských a štrbských hasičov.

Hasiči sa roku 1930 zúčastnili na hasení požiarov v Lučivnej a Važci. V roku 1932 zas pomáhali v Gerlachove. Pri požiari vo Vyšnej Šuňave zhorela len jedna stodola.
hasici 1945hasici 1940hasicka zastavasutaz
 

V roku 1933 bola zakúpená ďalšia nová štvorkolesová striekačka za 19-tisíc korún. Prvýkrát bola nasadená pri veľkom požiari vo Važci, kde nešťastne a tragicky vyhorela takmer celá dedina.

V roku 1937 sa za finančnej pomoci krajanov žijúcich v Amerike podarilo zakúpiť požiarnícku zástavu a vychádzkové uniformy pre všetkých 25 členov. Prvá motorová striekačka bola zakúpená v roku 1941, a to z urbárskych prostriedkov a hasičského fondu. Počas SNP bola v obci umiestnená aj motorová striekačka zo Svitu.

Vo Vyšnej Šuňave bol požiarny zbor založený 28.mája 1927. V tomto období bola v obci jedna ručná striekačka. 27.mája 1934 pred deviatou hodinou večer začalo horieť vo Vyšnej Šuňave. Len vďaka pomoci nižnošuňavčanov sa podarilo požiar zastaviť, lebo ručná striekačka, do ktorej sa musela voda donášať bola neúčinná. Škoda na domoch bola na tunajšie pomery veľmi veľká – 520-tisíc korún. Väčšina však bola poistená a bola im poskytnutá aj podpora z verejných prostriedkov. Väčšiu ručnú striekačku si obec zakúpila zo Spišskej Soboty v nasledujúcom roku.

V novembri 1938 vypukol požiar v stodole Zuzany Krokošovej-Zajacovej u Omastu. Kvôli neopatrnosti zhorelo sedem stodôl.

V roku 1939 si hasiči sami zakúpili uniformy, ktoré im následne obec preplatila. Do roku 1940 boli striekačky s príslušenstvom umiestnené v starej obecnej búde, ktorá stála na východnej strane kostola. Na stavbu nového bola určená dávka na majetok každého gazdu, ktorú si mohol opracovať. Hasičský sklad staval Ján Majerčík, murár zo Štrby. A tesárske práce mal na starosti majster z Vyšnej Šuňavy Jozef Zajac. Hasičský sklad bol odovzdaný do užívania v roku 1941.

CIRKEVNÝ ŽIVOT

Vo Vyšnej Šuňave bol rímskokatolícky kostol opravený v roku 1931. Vo vnútri bola nová dlažba a strecha bola nanovo prikrytá. Opravená bola aj veža a bol zavedený bleskozvod. V roku 1922 boli zakúpené dva bronzové zvony.

Do roku 1930 vykonávali funkciu organistu miestni učitelia, neskôr hral na organe samouk Mikolaj z Lučivnej. V rokoch 1939 – 1943 bol organistom František Hamrák, riaditeľ školy, po ňom Ján Harničár, definitívny riaditeľ školy.

Od roku 1909 bol farárom v Nižnej Šuňave Ján Hanuška. Po jeho odchode do Vikartoviec na jeho miesto nastúpil farár Jozef Argay. V roku 1938 odišiel do Podbieľa na Orave a fara ostala prázdna, pretože biskup ju odmietol obsadiť, kým nebude opravená.

Vyšná Šuňava nemala vlastnú faru. Nová budova fary bola postavená v roku 1939 v Nižnej Šuňave. Na túto faru prispeli aj občania Vyšnej Šuňavy. Vysvätenie sa uskutočnilo 4.decembra 1939, pri ktorom občania privítali po dlhšej dobe nového farára Štefana Zvadu. V roku 1940 ho vystriedal Alexander Očkaják. O tri roky neskôr ho vo funkcii vystriedal Antonín Ďurka, ktorý však po krátkej dobe nastúpil na nové pôsobisko v Dolnom Smokovci, odkiaľ prišiel do Nižnej Šuňavy František Martinka.

Náboženské presvedčenie obyvateľov bolo silné, pravidelne navštevovali kostol a svätili všetky cirkevné sviatky.

ŠKOLSTVO

Deti z Vyšnej Šuňavy od roku 1918 do 31.augusta 1930 navštevovali rímskokatolícku obecnú ľudovú školu, ktorá bola jednotriedna. V roku 1930 bola zriadená dvojtriedna štátna ľudová škola, ktorá bola v roku 1934 rozšírená na tri triedy. Vyučovanie bolo striedavé, pretože škola mala len jednu triedu.

Počas prázdnin v roku 1933 sa prepadol strop na chodbe. Napriek opravám, stará škola už nevyhovovala a v roku 1935 sa začalo s výstavbou novej školy, ktorá bola do užívania odovzdaná 8.decembra 1940. Na prízemí sa nachádzal kabinet, na poschodí riaditeľň. V škole bol zavedený aj vodovod. Pri škole bol školský dvor a školská pokusná záhrada. Zariadenie do novej školy bolo prenesené do novej školy a tiež získané 1.októbra 1940 darom od Slovenskej ligy v Bratislave.

Deti sa venovali okrem besiedok aj divadelnej činnosti. Piateho decembra 1943 zahrali divadlo od Ferka Urbánka Zlaté srdce alebo Obeta dedinskej lásky, ktorého dej sa odohráva v dedinskom prostredí.

Žiaci mali prerušené vyučovanie od 31.októbra 1944 do 23.februára 1945 pre obsadenie školy nemeckým vojskom.

V Nižnej Šuňave sa deti učili po roku 1918 v škole, ktorá bola vybudovaná ešte v roku 1848. S výstavbou školy v Nižnej Šuňave sa započalo 1.mája 1927. Namiesto nového stavebného materiálu sa využil materiál zo starej školy. Po dokončení však budovu napadla huba a za tri roky budovu zničila. Oprava bola náročná a obec si na ňu musela aj požičať.

V roku 1941 bolskola 1940a so súhlasom Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Spišskej Kapitule premenovaná na Rímskokatolícku ľudovú školu v Nižnej Šuňave. V troch triedach sa učilo 158 detí počty, čítanie a písanie, mluvnicu a pravopis, sloh, prvouku, vlastivedu, prírodopis, prírodospyt, náboženstvo, spev, kreslenie, telesnú výchovu, občiansku náuku a dievčenské ručné práce. Do pamäte obyvateľov sa zapísal Albert Juth, ktorý v roku 1943 zriadil futbalové ihrisko. Konali sa tu priateľské futbalové zápasy medzi obcami Nižná a Vyšná Šuňava.

Škole zápasila s nedostatkom finančných prostriedkov, čo neumožňovalo rozšíriť školu. V učebniach bolo zima. V roku 1942 navštevovalo školu 152 detí. V nasledujúcom roku 40% detí ochorelo na týfus.

Koncom októbra obsadili Nemci celú budovu školy v Nižnej Šuňave. Tí ju značne poškodili a mnoho kníh bolo odcudzených. V roku 1945 navštevovalo školu 122 žiakov rímskokatolíckeho vierovyznania.

KULTÚRNY ŽIVOT

Vo Vyšnej Šuňave sa začala kultúrna činnosť rozvíjať už v roku 1919. Za réžie Jána Stolinu zahrala mládež prvú divadelnú hru Kamenný chodníček od Ferka Urbánka. Divadelnú činnosť rozvíjal hlavne Dobrovoľný hasičský zbor. Odvtedy sa divadlo hralo na všetky väčšie sviatky, zriedka však v letných mesiacoch. Prvé javisko postavili hasiči v triede starej školy. Vyšnošuňavskí ochotníci sa zúčastnili na divadelných pretekoch v rokoch 1941, 1942 a 1943 dvakrát v Poprade a raz v Liptovskom Mikuláši.

Piateho júla 1939 sa uskutočnila vo Vyšnej a Nižnej Šuňave v rámci dňa zahraničných Slovákov manifestácia "Za tú našu slovenčinu v šírom svete".

V roku 1940 začal urbárska obec v Nižnej Šuňave stavať kultúrny dom s nákladom vyše 20-tisíc korún. Slávnostné odovzdanie sa uskutočnilo už 29.decembra 1940 za účasti veľkého množstva ľudí.