Šuňava v archeologických prameňoch

Šuňava v archeologických prameňoch

Nastavenie veľkosti písma
Zmenšiť písmo o 10%
Zväčšiť písmo o 10%

Preklad (translations)

Czech English French German Hungarian Italian Polish Russian Slovak Spanish
◄ SPÄŤ NA PONUKUSPÄŤ NA ŠTANDARDNÚ PODOBU STRÁNOK

Šuňava v archeologických prameňoch

 

Členitý chotár obce, ležiacej na pomedzí Liptova a Spiša ovplyvňoval celkový charakter a intenzitu osídlenia od nepamäti. O prvotnom osídlení nás informujú len skromné zmienky zaznamenané v staršej literatúre. O niečo bohatšie sú výsledky archeologických výskumov a prieskumov realizovaných na vymedzenom území od osemdesiatych rokov 20.storočia. Tie sa spočiatku zameriavali najmä a oblasti s priaznivejšou mikroklímou, najmä v uzavretých dolinkách na záveterných slnečných svahoch v blízkosti vodných tokov s úrodnejšou a menej kamenistou pôdou, resp. boli sledované stopy pobytu človeka v podzemných priestoroch jaskýň. Keďže tieto, v osídľovacom procese rozhodujúce, faktory na katastrálnom území Šuňavy chýbajú, resp. sa objavujú v nevýraznej miere, uvedená skutočnosť neprekvapuje. Obec je však dobre známa aj geológom, a to vďaka výskytu početných skamenených schránok lastúrnikov indikujúcich bývalé druhohorné more pred 200 miliónmi rokov.

vazaPrvý rukolapný archeologický nález z bližšie neznámej polohy Vyšnej Šuňavy je uložený v Podtatranskom múzeu v Poprade pod inventárnym číslom 1361. Predstavuje kamennú sekeru z neskorej doby kamennej – eneolitu (spred 4500 rokov), ktorú daroval bývalému Karpatskému múzeu v Poprade šuňavský farár Michal Illenčík.

Na základe podnetu vtedajšieho riaditeľa Podtatranského múzea v Poprade PhDr. Petra Švorca sa archeológovia z Filozofickej fakulty UK v Bratislave upriamili na oblasť asi 2 km západne od obce, kde sa počas výskumu v rokoch 1980 – 1988 odkryla časť stredovekej dediny Hrachovisko. Na ploche takmer 900 metrov štvorcových boli odkryté štyri do zeme zahĺbené príbytky (polozemnice) s nadzemnou zrubovou časťou, ktorých pozemky čiastočne vymedzovali kamenné múriky, ďalej uprostred spločný dvor spevnený okruhliakmi, obďaleč kováčsku pec s početnými železnými výrobkami a veľké ohnisko s kamenným vencom. Domčeky neboli rozmerné, ich priemerná veľkosť sa pohybovala okolo 5 x 3 metre. Takéto domčeky sú odrazom miestnej tradície a príčina ich rozmerov je prozaická – v zime udržiavali dlho teplo a v lete poskytujú príjemný chládok. Najpozoruhodnejší je prvý príbytok vo vnútri s hlinenou lavicou, vo výklenku ktorej spočívala hore dnom obrátená kotlíková misa. Jej pôvodný obsah bol prekvapujúci – konáriky kosodreviny, lupienky borovej šišky a kvetenstvo astrovitej rastliny, pravdepodobne lístky rumančeka. Severne od uvedenej stavby sa objavili zvyšky zrejme hospodárskej stavby s výraznou keramikou vysokých tvarov. Bohuslav Novotný podkladá odkrytý objekt za príbytok sezónne pracujúceho olejkára s priľahlým skladiskom hotových hlinených nádob, ktorý zo spomínaných ingrediencií vyrábal v mise kosodrevinový olej zmiešaný s medvedím tukom (nájdené kosti) aj masti.

Početné druhy výrobkov zo železa (klince, kovania, konské podkovy, pracky opaskov, lyžice, nože, reťaze, ráfy kolies vozov, kosy, motyky, sekera, zlomok závesného kotlíka), z bronzu (rozličné kovania), kuchynská i tenkostenná ušľachtilá keramika (kotlíková misa, hrncové nádoby, krčahy, váza, neúplný kahanec a zlomky prikrývok) a napokon strieborné mince datujú osadu do 14. – 15. storočia, s dĺžkou trvania maximálne dve generácie. Zastúpené sú denáre a poldenáre (oboly) Žigmunda Luxemburského (1387 – 1437), Ladislava V. (1453 – 1457) a poľský polgroš Vladislava II. Jagelovského (1386 – 1434) z rokov 1394 – 1405 vyrazený v Krakove. Ak uvážime skutočnosť, že najstaršie historické správy o olejkároch sú až z zo 17. – 18.storočia, máme do činenia s prvopočiatkami produkcie oleja u nás, na východnom Slovensku s druhou najstaršou lokalitou tohto druhu vôbec.

Výskum Hrachoviska nepriniesol spoľahlivú odpoveď na pôvod jeho obyvateľstva. Na rozdiel od štrbského Šoldova, o ktorom sa zachovali historické správy a ktorého obyvatelia sa niekedy pokladajú za zakladateľov Nižnej Šuňavy, akékoľvek písomnosti o Hrachovisku absentujú. Či ide o prisťahovalcov z odľahlejších kútov Liptova alebo o rodákov zo susednej Vyšnej Šuňavy, čo je najpravdepodobnejšie osvetlia snáď dobre uschované archívne pramene.

Prieskumom v roku 2000 sa zistili sporadické nálezy stredovekých a novodobých pamiatok hmotnej kultúry na viacerých polohách šuňavského chotára.

Staršia kamenná doba – paleolit – predstavuje najdlhšie obdobie v ľudských dejinách (2 až 4 milióny rokov – 10 tisíc rokov p.n.l.). Najvýznamenjší antropologický nález pod Tatrami z tohto obdobia je protoneandertálsky pračlovek (Homo neandertalis) z Gánoviec.

Aj keď sa doteraz nenašli paleolitické artefakty z tejto doby, boli objavené paleontologické nálezy prevažne v okolitých jaskyniach, ktoré umožňujú nahliadnuť do pravekého jedálnička (napr. jaskynný medveď z Važeckej jaskyne spolu so srstnatým nosorožcom z Lučivianskej jaskyne č.1). Zvlášť pozoruhodná je tiež sieť neskoropaleolitických táborísk spred 10 000 rokov, ktorých obyvatelia prenasledovali sezónne putujúce stáda sobov od územia dnešného Poľska na juh za opačný hrebeň Karpát.misa

Pretože prví poľnohospodári, chovatelia stád a stavitelia prvých pevných príbytkov mladšej kamennej doby – neolitu (6000 – 4000 rokov p.n.l.) budovali sídla zväčša v nižších polohách na úrodnejšej pôde, ťažko hľadať sídlisko tohto obdobia práve v šuňavskom katastri.

V neskoršej kamennej dobe – eneolite (4000 – 2200 rokov p.n.l.) sa obyvateľstvo uchyľovalo k strategicky významnejším polohám, napríklad i do ťažšie prístupných horských terénov. Základom ekonomiky eneolitického ľudu tzv. badenskej kultúry je popri poľnohospodárstve najmä rozšírený chov dobytka (ovce, kozy, hovädzé dobytok, ošípané), pre ktorý tu boli priam ideálne podmienky. O jestvovaní sídlisk z tohto obdobia niekde nablízku vypovedajú nálezy kamenných sekier na rúbanie dreva z presnejšie nelokalizovaného miesta Vyšnej Šuňavy a zo Štrby – polohy Zemská (Hrachovisko).

V nasledujúcej dobe bronzovej (2200 – 800 až 700 rokov p.n.l.) sa vďaka kvalitným zdrojom medených rúd v Spišsko-gemerskom rudohorí a vybudovanej obchodnej sieti predurčovala táto oblasť na osídlenie. Svedectvom sú mnohé dômyselne opevnené sídliská, z ktorých jedno si vyslúžilo označenie "slovenské Mykény" (Spišský Štvrtok). O pohybe obyvateľov na západ z centra osídlenia vo vnútri Popradskej a Hornádskej kotline vypovedá skvostne zdobený nôž z Važca z neskorej bronzovej doby (10. – 9.storočie p.n.l.), prípadne novšie nálezy o niečo starších kamenných štiepaných nástrojov objavených pri Lučivnej a Važci.

Bohato sú na Spiši doložené sídliská z doby železnej (od 800 až 700 rokov p.n.l.) a rímskej doby (1. – 4.storočie). Zvlášť pozoruhodná je kumulácia nálezového inventára púchovskej kultúry, ktorej nositeľmi sú vedľa starousadlíkov azda keltské kmene Kotínov. O ich vyspelosti a tvorivej zručnosti napovedá okrem vyvinutých tvarov na kruhu točenej keramiky razba vlastných strieborných a medených mincí s hlavným motívom cválajúceho koňa a rozvinutá metalurgia železa. Ktovie, či časť železnej trosky z okolitých polí v chotári Šuňavy nemá svoj pôvod už v tomto období.

Doposiaľ nemožno určiť, či k založeniu Vyšnej a Nižnej Šuňavy predchádzalo slovanské osídlenie (veľkomoravské). Ojedinelé keramické zlomky z hlinených nádob, nájdených povrchovým prieskumom v polohách Niže dediny, Za kováčom, Záhrady a Za Michalkom a prináležiace do 13. – 15.storočia, sa datovaním zhodujú s dochovanými historickými údajmi o obci. Otázne je časové zaradenie neúplných ľudských kostier pri miestnej škole, na ktoré sa narazilo roku 1980 pri výkope potrubia v mieste, kde bol podľa tradície dedinský cintorín.

Z novovekých pamiatok možno vedľa glazúrovaných črepov nájsť na šuňavských poliach náhodné nálezy numizmatickej povahy. Medzi nedávno zachránené patria dve medené dvojhalierové mince (uhorská a rakúska) Františka Jozefa I. (1848 – 1916).

◄ SPÄŤ NA PONUKUSPÄŤ NA ŠTANDARDNÚ PODOBU STRÁNOK