Obsah

Genéza Šuňavy po 1.svetovú vojnu

VZNIK OBCÍ

Vznik a názov obcí je zahalený rúškom tajomstva. Podľa obecnej kroniky meno Vyšnej a Nižnej Šuňavy pochádza od "šumiacich lesov" alebo od "pekného hája" (podľa pôvodného nemecké obyvateľstva Schonwald).

Vyšná Šuňava – "villa Sonav" (Schonaw) vznikla okolo roku 1298 na nemeckom práve a podobným spôsobom ako Štrba. Historik Peter Ratkoš uviedol najstaršiu zmienku o Šuňave už v roku 1267 pri donácii Belu IV. (1235 – 1270). Avšak v tejto listine nie je spomenutý konkrétny názov obce, ale len nepresné územie, v ktorom je možná jej existencia. Dokonca uvažoval o jej nepravosti. Túto hypotézu vyvrátil Alexander Húščava. Listina napísaná 22.septembra 1321 potvrdzuje, že syn Bohumíra II. Dionýz, ako svoje dedičstvo pri vstupe do kartuziánskeho kláštora nachádzajúceho sa na Skale útočišťa, kláštoru daroval Vyšnú Šuňavu so všetkými úžitkami. Do konca 13.storočia vznikli v okolí Šuňavy, Štrby a Važca aj iné osady – Priepadlá, Piely, Hrachovisko a Šoldov. Spomíname ich preto, že môžu mať úzky súvis so vznikom Nižnej Šuňavy.

ADMINISTRATÍVNE ZAČLENENIE

Pred rokom 1398 štiavnické opátstvo dostalo časť kartuziánskeho majetku Vyšnej Šuňavy. Ešte v listine z tohto roku sa spomína iba Kostol sv. Šimona a Júdu v "in Schovna, seu Sunyava". V jej bezprostrednom susedstve, zrejme až začiatkom 15.storočia, na nemeckom práve postavilo vlastnú osadu Nižnú Šuňavu, písomne doloženú až v roku 1551.

Obecná kronika Nižnej Šuňavy spája vznik obce so Šovordovcami, ktorých obec kvôli zrade zničil Ján Korvín (1473 – 1504). Najpravdepodobnejšie ide o blízku zaniknutú obec Šoldov, ležiacu medzi Važcom a Štrbou. Historické pramene vak zatiaľ nepotvrdili spojitosť oboch obcí. Nižná Šuňava je postavená údajne už na treťom mieste. Stála vraj tam, kde je pole Piercok, toto miesto volajú aj Na staré Chyžky.

Nižná a Vyšná Šuňava administratívne patrili do Spišskej stolice a od roku 1848 do Spišskej župy. Keďže chotár Vyšnej Šunavy bol hraničným s Liptovskou stolicou, stával sa dôvodom viacerých hraničných sporov s liptovskou šľachtou.

V 17. a 18.storočí sa na Hochvalde medzi Štrbou, Važcom a Šuňavami zdržiavali skupiny zbojníkov, ktoré predávali prechádzajúcim karavánam tzv. bezpečnostné listy, ktoré im mali zaručiť bezpečný prechod cez územia spriaznených skupín. Na vrchu Hochvald pôsobila v 18.storočí skupina legendárneho Juraja Jánošíka (1688 – 1713).

Buržoázna revolúcia v roku 1848 v Uhorsku bola vyvrcholením hospodárskych, politických a národnostných problémov. Slovenské národné hnutie vedené Ľudovítom Štúrom zohralo významnú úlohu. Obyvatelia Nižnej a Vyšnej Šuňavy prejavili svoje veľké národné cítenie už minulosti. V rozhodujúcej druhej polovici 19.storočia sa jednoznačne pridali na stranu slovensky zmýšľajúcich obcí.

V slovenských obciach, v ktorých život ubiehal viac-menej monotónne vzbudili väčší rozruch iba návštevy cudzincov. O to významnejší bol prechod panovníka Františka Jozefa, ktorý so svojím sprievodom prešiel v roku 1852 podľa Slovenských pohľadov cez Mengusovce, Štôlu, Batizovce a Šuňavu.

OBYVATEĽSTVO

Obyvatelia Nižnej a Vyšnej Šuňavy sa hlásili predovšetkým k rímskokatolíckemu náboženstvu a slovenskej národnosti. Okolo roku 1854 prišli do Nižnej Šuňavy prví Rómovia.

HOSPODÁRSKE A VLASTNÍCKE POMERY

Podľa obecnej kroniky Vyšnej Šuňavy bola obec od roku 1320 majetkom letanovských kartuziánov, v roku 1563 ju dal lechnický prior za 150 zlatých na tri roky Jakubovi Kubínimu a vo "svetských rukách" sa nachádzala až do roku 1646, kedy kráľ Ferdinand III. daroval majetky letanovských kartuziánov jezuitom.

Nižná Šuňava bola vo vlastníctve Štiavnického opátstva cistercitského rádu. Kláštor cistercitov v Štiavniku a jeho majetky sa stali terčom útoku husitov.

V chotári sa nachádza nie veľmi úrodná pôda, na ktorú má vplyv veľmi chladné podnebie. Preto aj v minulosti obyvatelia siali iba jarné obilie, zaoberali sa chovom dobytka a prácou v lese.

Šuňavčania sa zaoberali, zrejme ojedinele, pltníctvom. Z roku 1765 pochádza záznam, ktorý hovorí o tom, že Vikartovčania a Šuňavčania spúšťali dolu Váhom do Kráľovej Lehoty plte zložené zo 16 driev.

Hospodárske zaostávanie sa snažila odstrániť panovníčka Mária Terézia (1740 – 1780) zavedením rôznych, predovšetkým hospodárskych reforiem. Jednou z nich bola aj urbárska regulácia. Regulácia začala rokom 1767 vydaním urbárskeho patentu a skončila v rokoch 1770 – 1772 zavedením celokrajinského urbára. Jej cieľom bolo zosúladenie povinností poddaného s rozsahom pôdy, ktorú užíval. Urbár určoval aj pracovné, naturálne a peňažné povinnosti poddaných.

Obyvatelia Šuňavy sa prirodzene snažili zlepšiť si svoju hospodársku situáciu krádežami z panských lesov.

Ani začiatok 19.storočia nebol pre Šuňavčanov hospodársky úspešnejší. V roku 1816 bolo v Nižnej Šuňave 54 koní, 36 volov, 40 kráv, 37 jalovíc, 393 oviec a obecný mlyn na potoku. Jedným zo zdrojov príjmu boli pálenice. No v roku 1808 urobilo štiavnické panstvo dohodu so svojimi, že každý môže vypáliť maximálne 28 kotlíkov (hrncov) a za každý hrniec zaplatia poddaní 40 Rfl. Aby poddaní nemohli páliť "na čierno", biskupstvo nariadilo zhabanie "pálenčenych kotlíkov" s odôvodnením, že v lesoch sa míňa veľa dreva.

Bežné boli tiež spory susedných obcí. Dlhotrvajúce a na seba nadväzujúce boli spory so susednou Štrbou. V roku 1803 zobrali z košiara Vyšnej Šuňavy obyvatelia Štrby šesto oviec. Tí dali sťažnosť na súd, ktorý im odporučil, aby ovce neprijali späť a domáhali sa väčšej spravodlivosti. Šuňavčania chceli vyhrať aj časť chotára. Keďže však nikto "literu živú žjadni nepozná", stalo sa to, čo nikto nečakal... V roku 1851 navštívili Obecný úrad v Štrbe už vybavení príslušnými dokumentmi, ale tí aj keď uznávajúc ich právo sa tvrdili, že bez vedomia panstva nemôžu urobiť zmenu hraníc chotára. Dokonca okolo roku 1821 presviedčalo Šuňavčanov liptovské panstvo, aby súhlasili s pripojením k Liptovu a vtedy bolo ochotné urobiť aj nápravu hraníc. Po ďalšej sťažnosti ohľadom hraníc v roku 1860 prišlo v roku 1866 ku bitke. Dôvodom bolo zajatie šuňavskej kravy štrbským hájnikom Jánom Gavalierom a prísažným Pavlom Greguškom, lebo sa údajne pásla na štrbských pastvinách. Zúfalí obyvatelia sa na nich vrhli a spôsobili im vážnejšie zranenia, ktoré musel ošetriť až lekár v Poprade.

Ďalším sporom obyvateľov Vyšnej Šuňavy bol spor o jej úžitkové (regálne) práva v kúrii Tybe v roku 1960.

Ani Nižná Šuňava nebola bez sporov, veď nepresné hraničné údaje priam lákali ukrojiť si kus zo susedovho. Nižná Šuňava sa niekoľko rokov súdila s Vikartovcami. Obec mala spory aj so samotným štiavnickým biskupstvom, a to najmä pri komasácii (sceľovaní rozptýlených pozemkov). Nižnošuňavčania sa obávali, že prídu predovšetkým o pastviny, ktoré pre nich znamenali jeden zo základných zdrojov obživy. Pestovanie poľnohospodárskych plodín nepostačovalo, Napríklad v roku 1866 štiavnické panstvo zabralo pole a na oplátku dalo obci malú časť lesa.

Majetok bývalých urbarialistov sa stal základom pre vlastníctvo novovzniknutých urbárskych spolkov. Keďže boli v obciach viacerí vlastníci pôdy, aj v Šuňavách vznikli viaceré spolky. Urbárski spolumajitelia vo Vyšnej Šuňave vlastnili aj mlyn na Váhu.

Šuňavčania sa zaoberali aj pálením dreveného uhlia. Vencko uviedol, že v rokoch 1850 – 1860 sa vozilo mnoho uhlia z ťažko prístupných šuňavských revírov. Údajne sa podľa tejto ich činnosti volá územie – Pálenica.

V novembri 1866 bolo v Liptovskej Tepličke vyhlásené, že bola schválená výstavba železnice Košice – Bohumín. Trasa podľa zákona o tejto železnici mala viesť z Popradu cez Nižnú a Vyšnú Šuňavu do doliny Čierneho Váhu a odtiaľ do Kráľovej Lehoty. Železničná stanica, resp. zastávka mala byť v Hlôškovej. Hornatý a členitý terén horného Liptova bol v roku 1868 predmetom úvah a rozhodovaní, či viesť železnicu hore Bielym Váhom alebo Čiernym Váhom. Nakoniec sa rozhodlo o trase hore Bielym Váhom a vo vytýčenom smere železnicu aj postavili.

Koncom 19. a začiatkom 20.storočia bolo na území Šuňavy, Štrby a Lučivnej nájdené uhlie. Uholné sloje mali hrúbku len 80 cm, čo bolo veľmi málo.

V roku 1906 bol vo Vyšnej Šuňave postavený vodovod. Obec zásobuje vodou prameň pod Stavcom. Dovtedy si obyvatelia naberali vodu z potoka tečúceho cez obec a pitnú vodu zo studní.

O zriadenie poštového úradu sa uchádzala Vyšná Šuňava už v roku 1895, kedy bola táto iniciatíva zamietnutá. Pošta tu bola od roku 1913 a zrušili ju v roku 1924.

POHROMY

V rokoch 1805 – 1808 bolo veľké zdražovanie. V roku 807 vo Vyšnej Šuňave zaznamenali veľký úhyn dobytka. Osemnásteho júla 1829 zúril sedemhodinový víchor s búrkou, ktorý narobil veľa škody.

Ôsmeho júna 1820 zhorela Hranovnica. Pomáhali predovšetkým okolité obce, mestá, šľachta a kňazi.

V roku 1831 bola rozšírená cholera. Rok 1846 bol hladovým rokom.

O polnoci z 1. na 2.mája 1852 zúril v Nižnej Šuňave veľký požiar, ktorému za obeť padlo 52 domov a veľký počet hospodárskych budov, navyše tiež ľudská obeť – chlapec Ján Lukačko.

Devätnásteho júna 1855 svedčili Nižnošuňavčania v prospech Vyšnej Šuňavy, keď prívalové dažde zničili úrodu a zobrali zem z poľa tak, že ostali len kamene.

Siedmeho júla 1857 spadol na Šuňavy ľadovec.

V rokoch 1873 – 1874 sa opäť rozšírili cholera, v Nižnej Šuňave jej podľahlo 86 ľudí.

Epidémia červienky postihla zvieratá v oboch Šuňavách v roku 1877.

Požiar vo Vyšnej Šuňave bol v novembri 1898, keď zhoreli Vilimove a Boronove stodoly, a v decembri roku 1905. Požiar vypukol v stodole u Štrpku a bol uhasený v dome u Sedláka. Takto zhorelo 15 domov s maštaľami a stodolami.

Nešťastia a pohromy často navštevujúce obe obce boli podnetom na založenie dobrovoľnej hasičskej organizácie v Nižnej Šuňave v roku 1892. Zakladateľom a veliteľom v jednej osobe sa stal Michal Cuník-Kvaka. V tom istom roku richtár Pavol Porada predal les na Valtierovej a za 800 korún kúpil v Budapešti prvú ručnú štvorkolesovú striekačku. Striekačka bola umiestnená v obecnom humne až do roku 1919.

CIRKEVNÉ DEJINY

Vyšná a Nižná Šuňava sú tradičné katolícke obce. Avšak kronika Nižnej Šuňavy uvádza, že Šuňavčania sa stali evanjelikmi pod vplyvom Gabriela Bethlena (1580 – 1629) od roku 1618. Katolícke matriky boli vedené v rokoch 1687 – 1689, no ešte aj v roku 1730 sa v prevažnej miere obyvatelia hlásili k evanjelickému náboženstvu.

Šuňavy boli filiálkami Lučivnej. Lučivianský farár chodil na Šuňavu každú tretiu nedeľu.

Katolícke vierovyznanie prinavrátili do Šuňavy jezuiti. V roku 1765 postavili na mieste malého kostolíka rímskokatolícky kostol. Farár mal predovšetkým nasledovné povinnosti: poskytoval chorým všetku starostlivosť k ich večnej spáse, navštevoval farníkov a konal vo vzornom poriadku všetky procesie nariadené cirkvou. Sviatok krstu vysluhoval výlučne v kostole matkocirkvi v Lučivnej, v ďalších obciach, iba ak išlo o nevyhnutnú potrebu. Nikoho nespájal do manželstva prv, než by sa porozprával so snúbencami a skôr, než by ich primerane vzdelal v kresťanskom náboženstve.

Farár sa staral, aby bola pobožnosť ľudí väčšia. Veľký počet veriacich sa zúčastňoval na slávení omše a na kázňach. Všetci farníci konali veľkonočnú spoveď.

Kostol v Nižnej Šuňave bol diskutabilne podľa Vencka postavený "ku cti sv. Šimona Judy" už v roku 1398. Podľa neho ho zbúrali husiti. Občania chodili do kostolov Lučivnej, ,neskôr aj do Vyšnej Šuňavy.

Kostol v roku 176 postavilo v barokovom slohu Kolégium jezuitov v Jágri. Zasvätili ho Všetkým Svätým.

cintorin v niznej castikriz na hrbkukriz na stavcivysny cintorin

Hlavný neskorobarokový oltár pochádzal z roku 1769. Kostol mal dva zvony.

Podľa Vencka bol nový cintorín za dedinou postavený roku 1780. Zrejme tento bol podľa kanonickej vizitácie z roku 1798 úplne otvorený, bez ohrady. Uvádza sa ešte murovaný cintorín okolo kostola.

Kostol vo Vyšnej Šuňave bol murovaný, sklopený. Zasvätený bol sv. Mikulášovi. Mal tri oltáre. Nový kostol bol postavený roku 1832 Jánom Nepomukom Habovským, dekanom a hranovnickým farárom. V interiéri kostola sa nachádza hlavný oltár zasvätený sv. Mikulášovi. Drevený chór robil majster z Hýb. Kostol bol opravovaný roku 1893. Pred rokom 1909 mal organ všetky píšťaly drevené. Pred prvou svetovou vojnou boli v kostole dva zvony.

V roku 1798 mala Vyšná Šuňava dva cintoríny. Jeden okolo kostola a druhý mimo bez ohrady a otvorený.

ŠKOLSTVO

Vývoj školstva bol ovplyvnený šírením reformácie Martina Luthera. Od 16.storočia sa vzdelanie rozšírilo aj na menšie obce. Učiteľ vyučoval deti po slovensky – základom čítania, písania, elementárnej matematiky a kresťanskej náuke.

Podľa kroniky do roku 1818 – 1819 chodili deti pravdepodobne do školy v Štrbe. Nižnošuňavské deti do Lučivnej. V rokocg 1818/19 bola postavená v Nižnej Šuňave drvená škola pre obe obce.

V roku 1881 povolili úrady zbierku na stavbu školy vo Vyšnej Šuňave a po viac ako desaťročí bola rímskokatolícka postavená. Bola murovaná so šindľovou strechou. V tejto budove bola škola až do 7.decembra 1940, kedy bola po čiastočnej oprave v roku 1941 zmenená na obecný hostinec.

VYSŤAHOVALECTVO

Kvôli veľkej biede sa pred 1.svetovou vojnou v rokoch 1910 – 1914 vysťahovalo do USA veľa obyvateľov. Ako prvý vysťahovalec v sa, na základe ústneho podania, spomína Michal Pavliga z Nižnej Šuňavy. Bol dlho nezvestným, preto sa ho vybral hľadať jeho syn Jozef Pavliga, ktorý sa v Amerike oženil so Slovenkou z Poproča a mali šesť detí. Najstaršiu deväťročnú Annu (nar. 1909) poslali späť do vlasti, aby zabezpečila majetok. Tá je v súčasnosti najstaršou občiankou Šuňavy. Dnes je Šuňavčanom známy jej synovec Msgr. Tomáš Banick, ktorý pôsobil v pápežskej kancelárii a v súčasnosti je predsedom Ligy slovenských katolíkov.

 

foto1frankokesterfoto2

PRVÁ SVETOVÁ VOJNA

V júli 1914 vypukla 1.svetová vojna. Najskôr bola v obci vyhlásená všeobecná mobilizácia. Obyvatelia Vyšnej Šuňavy bojovali v rakúsko-uhorskej armáde na všetkých frontoch. Mnohí boli v zajatí v Rusku a Taliansku. V Nižnej Šuňave sa 1.svetovej vojny zúčastnili viacerí vojaci, no vrátili sa v roku 1918.