Hmotná kultúra

Bývanie 

Pre obec je charakteristická radová zástavba. Domy sú orientované štítmi na ulicu. Dominantami sú kostoly.

Pre výstavbu koncom 19. a začiatkom 20.storočia boli charakteristické dvoj- a trojpriestorové strechy so štítmi, podlomenicou, hálkou a kabrincom. V otvorených uličkových dvoroch sa nachádzali domy a za nimi hospodárske budovy. Murované domy mali podstrešie využité ako skladový priestor a sedlovú strechu s malou valbičkou pod tvrdou krytinou.

V obciach do roku 1945 prevažovali drevené domy. Staršie murované domy boli postavené z kameňov, neskôr sa stavali tak, že zmiešali škvaru a cement a vo formách boli vyrábané tzv.bloky. Do architektúry výraznejšie zasiahli tesári pod vedením tesárskeho majstra Jozefa Zajaca, ml. Pred domami stavali sýpky (hlemause), v ktorých sa odkladalo obilie a šaty.

Interiérové usporiadanie najstarších drevených domov vyzeralo nasledovne: predná izba – kuchyňa – zadná izba. Neskôr boli stavané domy s dvoma prednými izbami a kuchyňou. Od roku 1947 boli často obohatené kachľami, ktoré začal stavať potulný kachliar Alojz Cigánek z Moravy. Zväčša na slnečnej strane boli pred domami zriadené predzáhradky.

Po roku 1952 nastalo veľké rozširovanie zástavby. Nové domy sa stavali z tehál a škvarobetónových tvárnic. Mali už niekoľko miestností so všetkým príslušenstvom. Už v päťdesiatych rokoch sa uvažovalo so spojením obcí a preto sa výstavba rozširovala smerom ku spojeniu Nižnej a Vyšnej Šuňavy.

Zamestnanie 

Hlavným zamestnaním obyvateľstva v minulosti bolo roľníctvo a chov rožného statku. Okrem poľnohospodárskych prác chodili muži (v niektorých prípadoch už od 15 rokov), hlavne v zime "do šlogu" na zárobok, ako drevorubači. Zaoberali sa tiež pálením dreveného uhlia a zriedka aj pltníctvom. Po roku 1945 bola väčšina Šuňavčanov zamestnaná v podnikoch vo Svite a Porade. Časť sa zamestnala v Jednotnom roľníckom družstve v Šuňave.

hrabanie senacesta z lesa

Stravovanie 

Do konca II.svetovej vojny sa obyvatelia stravovali veľmi jednoducho – prevažovali môčne jedlá (halušky), zemiaky, kapusta, slanina a bravčové mäso. Jedli veľmi málo ovocia a zeleniny.

Odev 

Ľud pri svojom odievaní využíval tradičné materiály ako ľan, koža a kožušiny (predovšetkým z oviec). Prelomom bol až koniec 18. a začiatok 19.storočia, kedy do odievania začali prenikať nové, továrensky vyrobené textílie. K zásahu do mužského ľudového odevu dochádzalo tiež vtedy, keď muži odchádzali za prácou do cudziny a mládenci do škôl. Keď sa títo vrátili, už neobliekali kroj, ale ostali pri tzv. panských šatách.

muzsky krojkroj kresba

Po I.svetovej vojne bol z núdze ľudový odev oživený. Po II.svetovej vojne prišlo k výraznej zmene v ľudovom odievaní – nové zamestnania prakticky vylúčili nosenie súkenných nohavíc, košieľ so širokými rukávmi i ostatných odevných častí, ktoré často prekážali v práci.


zensky krojNajspodnejšou časťou ženského odevu je dlhá košeľa (košelica). Bola z hrubého plátna, okrem rukávov – opleciek. V lete a v sviatočných dňoch si na ňu ženy obliekali sukne z bieleho plátna (spodnice). Vrchná sukňa (kydla) bola z domáceho plátna, jednofarebná alebo potlačená modrotlačou. Na väčšie sviatky sa nosili vrchné štrofové sukne. Sukne sa riasili do rancov alebo faudov žehlením cez mokrú handru alebo pomocou stroja. Pod sukňami nosili ženy na bedrách vypchaté vankúšiky (kuba), ktoré rozširovali boky a zoštíhľovali pás. Na sukne si v praovné dni opásavali zástery (šurce), vo sviatok nahradila šurc šata.

Na košelicu si obliekali lajblík, živôtik, ktorý bol bez rukávov a zapínal sa spredu drobnými gombíkmi. Na lajblík sa obliekali niekedy blúzky zvláštneho strihu – lietačky s dlhými rukávmi. Na sviatočných letných lajblíkoch mali ženy našité striapce. V zime nosili ženy krátke kožúšky bez rukávov – brusliaky, staršie ženy kožuchy s rukávmi zdobené bohatou výšivkou. V minulosti sa chránili pred nepriaznivým počasím obrusmi, v zime používali vlnené šatky – sukenice.

Veľkú starostlivosť venovali úprave hlavy. Dievčatá chodili najčastejšie s nepokrytou hlavou a do vrkočov si zapletali stužky. Na vrch hlavy si pripínali čierne stužky zdobené drobnými perličkami – baršamky. Na sviatok a počas svatieb nosili party. Ženy mali vlasy zapletené do chomly, na ktorej mali necovaný čepiec stužkami uviazaný pod bradou. Na čepiec sa uviazala šatka. Dievky a mladé ženy nosili na hrdle okrúhle korálky v piatich – šiestich radoch (peruy).

Obuv bola vyrábaná z domáceho materiálu. Základnou ženskou obuvou boli kapce, vo sviatkoch a v nedeľu sa nosili čižmy. V lete chodili najčastejšie bosé.

 

muzsky krojMužský ľudový odev bol prevažne z domáceho materiálu. Spodnú časť tvorila plátená košeľa so širokými rukávmi alebo úzkym rukávom, tzv.nemecká. Sviatočné široké košele mali na rukávoch bohatú výšivku – pamutovú mriežku. Mládenci nosievali košele s vyšívaným golierom, zviazaným dvoma šnúrkami, na ktorých boli pripevnené ozdobné farebné guľôčky. Starší chlapi nosili okolo krku široké šatky zviazané na spôsob viazanky. Spodný odev tvorili aj plátené spodky – gate. Súčasťou vrchného odevu boli súkenné nohavice (chouošne), ktoré boli pri členkoch z vonkajšej strany rozstrihnuté a ozdobené kystkou z červenej vlny. Chouošne sa v páse upevňovali dlhým opaskom alebo širokým opašníkom. Ďalšou súčasťou vrchného odevu bola súkenná halena – čuha, ktorá sa nosila za nepriaznivého počasia. Bežne sa nosil krátky kožúšok – brusliak. V zime používali muži biele bohato vyšívané kožuchy.

Na hlavách nosili muži čierne široké klobúky. Mládenci mali za klobúkom kohútie perá – feder. Pod košeľou na rukách nosili viacfarebné plátené zápästky. Muži sa obúvali do krpcov, vo sviatočných dňoch do čižiem. Po I.svetovej vojne nosili baganče, na sviatky topánky.

Zaujímavý je aj odev richtára a členov obecného zastupiteľstva v minulosti. Richtár nosil klobúk s najširšou, až 30 cm strechou (obrubou) – krisou, takže priemer klobúka mal takmer 1m. Členovia správy obce mohli nosiť klobúky menšie.

Detský odev

V rannom veku bol chlapčenský a dievčenský odev jednotný. Deti sa obliekali do vigánov (Vyšná Šuňava) a kabátikov (Nižná Šuňava), na hlavy im dávali čepčeky. Po dosiahnutí troch rokov šili chlapcom nohavičky z plátna, dievčatá nosili vigánky do skončenia povinnej školskej dochádzky.